Najstaršie dejiny Púchova

Pri pohľade do histórie Púchova sa musíme zahľadieť do dávnych vekov, keď tu nebolo prostredie vhodné pre život človeka. Do poslednej doby ľadovej, tiež do obdobia neolitu, doby bronzovej aj železnej. Územie mesta je doslova posiate archeologickými nálezmi, ktoré reprezentujú takmer všetky obdobia praveku aj doby dejinnej až po nedávnu súčasnosť. Najväčšie výskumy sa na území dnešného mesta odohrávali koncom 19. storočia na Púchovskej skale, o ktoré sa postaral Emil Fridrich Johanes Hoenning O´Caroll. Púchovská skala sa stala miestom vykopávok, aké vtedy na území Slovenska nemali obdobu. Priniesli nielen množstvo dovtedy neznámych pamiatok, ale zaslúžili sa aj o odhalenie tajomstva najstaršej histórie mesta. Neskôr dali dokonca podnet k vzniku a pomenovaniu jednej z najdôležitejších kultúr severného Slovenska – púchovskej kultúre.

Prvé písomné zmienky

Dnešný Púchov vznikol pravdepodobne po zničení slovanského hrádku a sídliska na Púchovskej skale. Prvá písomná zmienka o Púchove je z roku 1243, kedy sa v darovacej listine uhorského kráľa Belu IV. spomína Puch z rovnomennej osady. Z osady Puch – Puchovej osady – sa vyvinulo dnešné pomenovanie Púchov.

Už v spomínanom období polovice 13. storočia bola osada rozdelená na dve časti. Popri majetku Pucha existovala druhá časť osady, väčšia a v budúcnosti oveľa významnejšia, ktorá bola súčasťou Lednického panstva. Obe časti osady používali v neskoršom období totožný názov – Púchov, no ich dejiny sa od seba veľmi líšili. Nielen tým, že mali rôznych zemepánov, ale aj rozdielnym spoločenským statusom svojich obyvateľov.

Prvým známym vlastníkom Lednického panstva a aj jeho časti – osady Puch – bol Marek z Lednice. Je spomínaný v listine kráľa Belu IV. z roku 1259. Ďalšia písomná zmienka z dejín Púchova je až z rokov 1332 – 1337, kedy sa v skomolenej podobe Poho nachádza v účtoch výbercov daní pre avignonský pápežský dvor.

Na prelome 13. a 14. storočia bol majiteľom Lednického panstva Matúš Čák Trenčiansky. Po jeho smrti sa panstvo dostalo do kráľovských rúk. Za vlády kráľa Žigmunda postihla Púchov veľká pohroma. Žigmund sa do dejín strednej Európy zapísal dlhoročnými súbojmi s českými husitmi. Počas jednej z výprav v roku 1432 husiti vtrhli aj na Považie – dobyli Lednický hrad, vyplienili Považskú Bystricu a Púchovu sa v žiadnom prípade nemohli vyhnúť. Žigmundovi pravidelne chýbali financie, a tak založil panstvo v roku 1460 otcovi Václava Bielika z Kornice.

Bielikov syn sa zapísal do dejín Púchova významným činom. Pravdepodobne v roku 1470 povýšil lednickú časť osady Púchov na mestečko – oppidum. Hoci sa k tejto udalosti nezachovala výsadná listina, je to zrejmé z toho, že v roku 1469 je Púchov v listine kráľa Mateja spomínaný ako dedina – possessio a v roku 1471 ho kráľ Matej už nazýva oppidum. Púchov tak získal v druhej polovici 15. storočia významné postavenie mestečka.

Nový status priniesol aj zmenu v postavení obyvateľov lednickej časti Púchova. Získali nemalé výsady, ktorými sa odlišovali od poddaných rodiny Marczibányiovcov. Hoci dovtedy i potom žili obyvatelia oboch púchovských častí v tesnej blízkosti, ich postavenie bolo natoľko odlišné, že obidve časti mali úplne odlišné dejiny. Až na začiatku 18. storočia sa začali mestské časti k sebe približovať do takej miery, že došlo k ich spojeniu do jedného mestečka – Púchova v podobe, v akej ho poznáme dnes.

Marczibányiovská časť

Časť osady Puch, ktorá pôvodne patrila Puchovi, má svoje dejiny skromnejšie. Jej obyvatelia boli v poddanskej závislosti od svojho zemepána. Veľký význam pre dejiny tejto časti obce má listina kráľa Mateja z roku 1469. Spomína sa v nej rodina Marczibányiovcov. Podľa listiny vlastnila časť obce patriacu v minulosti Puchovi a je pravdepodobné, že ide o jeho potomkov. Vyplýva to z toho, že prví vlastníci z rodiny Marczibányiovcov –Martin, syn Štefana a jeho synovia Ondrej a Štefan používalo prímeno Púchovský. Marczibányiovci ostali vlastníkmi tejto časti mesta až do likvidácie poddanstva v Uhorsku v roku 1848.

Marczibányiovskú časť Púchova môžeme umiestniť do dnešnej časti mesta medzi Komenského ulicou a Námestím slobody. Rodina Marczibányiovcov žila pravdepodobne v kúrii, okolo ktorej ležali domy poddaných. Tí si plnili svoje povinnosti voči svojim zemepánom, ktorým sa zväčša nepodarilo dosiahnuť významnejšie postavenie v stoličnej či župnej samospráve. Výnimkou bol Imrich Marczibányi, ktorý v roku 1795 nechal po svojom zvolení za podžupana Trenčianskej stolice postaviť v Púchove Župný dom. Je to jedna z mála historických pamiatok, ktorá sa v meste zachovala a dnes je sídlom Archeologického múzea púchovskej kultúry a miesto v nej majú aj reprezentačné priestory mesta.

Lednická časť

Väčšina významných a neraz i búrlivých udalostí sa odohrala práve v lednickej časti mesta. Nepokoje prinieslo 16. storočie, kedy po bitke pri Moháči zavládol v Uhorsku chaos. Boje Jána Zápoľského s Ferdinandom Habsburským o kráľovskú korunu využívali rôzni lúpežní rytieri. Takými boli aj bratia Podmanickí, ktorí sa zmocnili Lednického hradu. Po čase sa hrad s celým panstvom vrátil do rúk Ferdinanda Habsburského, ktorý ho daroval Imrichovi Telekešimu. Neskôr ho odkúpil župan Tekovskej stolice František Dobó, ktorého vnučka Zuzana si celé panstvo ako veno odniesla do rodiny Rákocziovcov. A keďže Juraj Rákoczi I. bol jedným z najvýznamnejších predstaviteľov uhorskej protestantskej šľachty, niet divu, že sa na Lednickom hrade usadili exulanti z Čiech. Rákoczi bol aj vodcom neúspešného povstania, na čo Púchov doplatil tým, že ho cisárske vojská v krátkom slede trikrát vyplienili. V roku 1648 panstvo zdedil Juraj Rákoczi II. a neskôr jeho brat František Rákoczi I. Počas jeho vlády postihla Púchov ďalšia pohroma – turecké pustošenie v roku 1663. Turci vtedy povraždili alebo odvliekli z Púchova viac ako 1000 osôb.

Moravská ulica

Po bitke na Bielej hore a následnej násilnej rekatolizácii mnoho českých vzdelancov hľadalo exil v zahraničí. Časť z nich sa usadila aj v oblasti Púchova. Ako prví prišli do Púchova evanjelickí remeselníci a súkenníci. Zachovali sa kompletné odpisy privilégií Juraja Rákocziho I. z roku 1646 i jeho manželky Zuzany Lórantffyovej z roku 1650, v ktorom potvrdzovala a rozširovala artikuly evanjelickej cirkvi. Juraj Rákoczi určil na stavbu domov českých exulantov zemepanský pozemok susediaci s Púchovom a tam neskôr vznikla Moravská ulica. Vznikla tak tretia časť mesta, úplne nezávislá od marczibányiovskej a lednickej časti.

Moravská ulica získala také rozsiahle samosprávne právomoci, že postavenie českých a moravských exulantov bolo v mestečku najlepšie. Osobitné postavenie v rámci Moravskej ulice mal cech súkenníkov. Moravská ulica mala špeciálne privilégiá – viedla si účty sirôt a vdov, ktoré mala pod svojou ochranou, vydávala ochranné listy pre dedičov a mala právo schvaľovať právne úkony a vydávať rôzne potvrdenia pre obyvateľov ulice. Na rozdiel od ostatných Púchovčanov mali obyvatelia Moravskej ulice aj právo slobodného sťahovania a slobodného predaja domov.

Obdobie reformácie a protireformácie

Od polovice 17. storočia začali v celom Uhorsku náboženské spory, ktorým sa nevyhol ani Púchov. V Púchove načas zanikla správa evanjelickej farnosti – k opätovnému obnoveniu evanjelickej cirkvi došlo až počas stavovských povstaní. Uhorské stavy na čele so šľachtou sa búrili proti habsburgským centralizačným snahám a obmedzovaniu náboženských slobôd. Púchovskí evanjelici využili úspechy povstania Imricha Tököliho a v rokoch 1680 – 1681 obnovili cirkev. O dva roky neskôr však Tököli utiekol z krajiny a porážka jeho povstania mala dopad aj na život v Púchove. V roku 1685 bol evanjelikom opäť odobratý kostol. Spory sa ešte vyostrili po odchode nábožensky tolerantných Rákocziovcov z Lednického hradu v roku 1700, ktorí celé panstvo odovzdali do zálohy nitrianskemu biskupovi Ladislavovi Maťašovskému. Evanjelická cirkev bola obnovená po tretí raz o štyri roky neskôr počas veľkého stavovského povstania Františka Rákocziho II.

Okrem evanjelikov zaujímali v Púchove významné miesto aj členovia Jednoty bratskej. Púchov sa stal jedným z najvýznamnejších stredísk Bratov, ktorý sa vyrovnával Skalici či poľskému Lešnu. Rákocziovci, ktorí im usadenie v Púchove povolili, sa hlásili ku kalvínskemu spôsobu reformácie. Exulanti predstavovali významný hospodársky prínos, a tak knieža Rákoczi neprijímal exulantov ani tak z náboženského, ako skôr z ekonomického hľadiska.

Náboženské spory neustávali a trvali až do druhej polovice 18. storočia. V tom čase už rekatolizačné snahy slabli a definitívne ustali po vydaní tolerančného patentu cisárom Jozefom II.

Zjednotenie mestských častí

Koncom 18. storočia exulanti žijúci na Moravskej ulici postupne splývali s ostatnými Púchovčanmi. Obyvatelia sa postupne miešali a aj Moravania sa cítili stále viac aj Púchovčanmi. Splynutie prebehlo vďaka majetkovej previazanosti Moravanov s ostatným Púchovom. Obyvateľstvo Moravskej ulice bolo zámožnejšie a postupne získavalo majetky aj v iných častiach mesta.

V tomto období bolo celé Lednické panstvo rozdelené fakticky na dve časti. Rákocziho polovicu panstva skonfiškovala uhorská komora. Druhá polovica panstva patrila rodine Matiaškovcov. Do rúk potomkov Júlie Rákocziovej sa panstvo opäť dostalo v roku 1766, keď ho jej vnuk Ján d´Aspremont celé vyplatil. Jeho vnučka Mária sa vydala za Juraja Erdödyho a Erdödyovci sa tak stali novými vlastníkmi Lednického panstva. A boli to vlastníci poslední. Ich vláda nad mestečkom Púchov trvala až do roku 1848. Po zrušení poddanstva sa skončila aj závislosť obyvateľov Púchova a Moravskej ulice od lednických zemepánov.

Po porážke maďarského povstania nastala konsolidácia politických pomerov, ktorú predstavoval tzv. Bachov absolutizmus. Bol charakteristický budovaním silného mocenského aparátu. Nové úrady sa vytvorili aj v Púchove. Vznikol okresný komisariát, žandárska stanica a dočasný okresný súd. V novej politickej situácii sa mohlo konečne prikročiť k spojeniu mestských častí. Najskôr sa lednická časť mestečka zjednotila s marczibányiovskou. Samospráva Moravskej ulice zanikla na konci roku 1851 a od 1. januára 1852 bola celá obec zlúčená do jedného celku – mestečka Púchov. Nebolo veľké a podľa sčítania z roku 1869 malo 1426 obyvateľov.

Od polovice 19. storočia po I. svetovú vojnu

V druhej polovici 19. storočia sa mestečko rozvíjalo len pomaly, rýchlejší rozvoj pribrzdili epidémie cholery a živelné nešťastia. Cholera úradovala v Púchove od roku 1831 do konca 19. storočia celkom šesťkrát. V roku 1863 postihol Púchov nečakane silný mráz, o rok nato zasa nastali veľké suchá, ktoré spôsobili obrovské požiare. A aby všetkým nešťastiam nebol koniec, v roku 1864 tu zaznamenali aj zemetrasenie. Napriek tomu sa spoločenský život rozvíjal, miestni divadelníci začali so svojou činnosťou a v roku 1862 odohrali prvé divadelné predstavenie. Detským divadlom v Púchove bola uvedená hra „Osada Hladomor“ od Štefana Záhradníka, známeho propagátora spolku miernosti.

V hospodárskej oblasti sa rozvoj nedaril. Až do prelomu 19. a 20. storočia Púchov hospodársky upadal. Poľnohospodárskej pôdy bolo málo a preto sa rozvíjali len živnosti. Po zrušení cechov a nástupe strojnej industrializácie však aj tie zanikli. Hospodársky rozvoj malo priniesť vybudovanie železnice v rokoch 1883 – 1884. Železnica však viedla po druhej strane Váhu a spojenie s ňou sa zlepšilo až po zásahu štátu, kedy bol vybudovaný most. Železnica postupne priniesla rozvoj priemyslu. Na začiatku 20. storočia pribudli dve továrničky na obuv a Móric Reisman založil v roku 1900 tlačiareň, ktorá nadviazala na slávnu tradíciu Chrastinovej tlačiarne zo začiatku 18. storočia. Najväčším prínosom bol však vznik dvoch väčších podnikov na druhom brehu Váhu. V roku 1909 vznikol Syderolit a o tri roky neskôr Syenit. Tesne pred vypuknutím prvej svetovej vojny sa podarilo hospodárstvo mestečka stabilizovať. Sľubný vývin však prerušila vojna.

Z Púchova narukovalo asi 200 mužov, zrekvirované boli aj všetky kone. Smrť si nevyberala a kosila aj v radoch Púchovčanov – z vojny sa ich nevrátilo asi päťdesiat. Život v Púchove veľmi upadol, množili sa krádeže, žobranie, zločinnosť. Postupne pribúdali zásobovacie problémy. Na troskách vo vojne porazeného Rakúsko-Uhorska vznikol nový štát – Československá republika.

Život sa však len pomaly vracal do normálnych koľají. Zrekonštruovať bolo treba najmä úrady verejnej správy. Rok 1921 priniesol úplnú zmenu v štruktúre obecných úradov. Zrušený bol úrad prísažného a nahradil ho úrad starostu obce. Prvým starostom Púchova sa stal Jozef Trnka.

Medzi vojnovými konfliktmi

Podľa sčítania ľudu z roku 1921 bol Púchov malým mestečkom, v ktorom žilo 2 571 obyvateľov. Predstavitelia mesta sa snažili do mesta prilákať kapitál, ktorý by pomohol pozdvihnúť miestny priemysel. V dvadsiatych rokoch si v Púchove zriadili filiálky dva peňažné ústavy: Slovenská banka a Úverová banka. Pomáhali mnohým živnostníkom a dokázali v mestečku udržať aj existujúce podniky.

V tridsiatych rokoch však aj na Púchov doľahla hospodárska kríza. Nedostatok finančných prostriedkov prinútil vládu uvažovať o šetrení v štátnej správe, uvažovalo sa o rušení menších okresov a Púchovčania sa cítili v ohrození. Vláda nakoniec k rušeniu nepristúpila a koniec hospodárskej krízy priniesol oživenie aj do Púchova. Zamestnanosti veľmi pomohla stavba železnice z Púchova do Horného Lidča a otvorenie zbrojovky v Považskej Bystrici. Slávnostné otvorenie trate, ktorá spojila stredné Považie so železničným systémom v Čechách, bolo v roku 1937. To sa však už blížil nový vojnový konflikt.

Máloktoré obdobie v dejinách mesta bolo také kontroverzné ako obdobie Slovenského štátu. Počas šiestich búrlivých rokov prišlo k viacerým závažným udalostiam, ktoré život v meste ovplyvnili. Reakcie miestneho obyvateľstva boli rôzne – od prejavov nadšenia a radosti, cez nedôveru až po odpor. V Púchove sa podobne ako inde na Slovensku časť obyvateľstva s novým režimom nestotožnila a vytvorila odbojové organizácie.

S blížiacim sa koncom vojny narastalo aj napätie v Púchove, zintenzívnila sa činnosť v okolí pôsobiacich partizánskych skupín. Púchov bol však ako dôležitá železničná križovatka Nemcami obsadený hneď v deň vypuknutia Slovenského národného povstania 29. augusta 1944. Príchod nemeckej armády do obce poznačil dianie v nej na niekoľko mesiacov. 16. apríla 1945 bol Púchov bombardovaný a všetkým to pripomínalo, že sa blíži front. Nemci nedokázali v okolí mesta zorganizovať obranu proti Červenej armáde a Púchov bez boja opustili. Počas ústupu vyhodili do vzduchu železničný aj cestný most cez Váh. 30. apríla 1945 do Púchova vstúpili vojská osloboditeľov.

Povojnový rozvoj mesta

Prvé povojnové mesiace boli veľmi ťažké pre celé Slovensko, nielen pre Púchov. Chýbali viaceré základné životné potreby, chýbal most cez Váh, navyše v roku 1946 prišla obrovská povodeň. Boli však aj radostnejšie udalosti: obnovenie výroby v Syenite, nový obytný dom začala stavať firma Rolný. Nepochybne najväčšou udalosťou však bolo položenie základného kameňa firmy Matador. Stalo sa tak 7. septembra 1947 a o dva roky neskôr už podnik zamestnával prvých dvesto ľudí.

Februárový prevrat znamenal na niekoľko desaťročí vládu Komunistickej strany. V priebehu niekoľkých mesiacov obsadili komunistickí nominanti všetky vedúce miesta v politickom i hospodárskom živote. Hospodársky život v 50. rokoch bol v znamení dvoch veľkých stavieb. Prím hral stále sa rozširujúci podnik Matador, kde 1. mája 1950 vyrobili prvú pneumatiku. Podnik neskôr zmenil názov na Gumárne 1. mája a postupne postavil v meste robotnícku kolóniu, internát, závodný klub, športovú halu a jasle.

Druhou stavbou, ktorá významne ovplyvnila život v meste, bola Priehrada mládeže. V rokoch 1949 – 1957 na stavbe pracovali tisíce ľudí z celého Československa. Zmenami prešiel aj odevný podnik Rolný, ktorý po znárodnení vystupoval pod novým menom Makyta a nová značka priniesla podniku veľký rozvoj. Slávnostné okamihy priniesla aj reforma verejnej správy v roku 1960. Uznesením Krajského národného výboru v Banskej Bystrici bol Púchov opäť povýšený na mesto, boli mu prinavrátené mestské práva, stratil však status okresu.

Po neúspešnom pokuse o reformu socializmu v roku 1968 nastalo obdobie normalizácie. Koncom 70. rokov nastali veľké zmeny v organizácii mesta – po Horných Kočkovciach, Vieske-Bezdedov a Nových Nosiciach boli postupne integrované aj Nosice, Nimnica, Streženice, Hoštiná a Ihrište a od 1. januára 1980 aj Dolné Kočkovce.

V tom čase narástol počet obyvateľov Púchova na 17 428. Nasledovalo však desaťročie necitlivých rozhodnutí, ktoré pripravili mesto o viaceré historické budovy – počínajúc Marczibányiho kaštieľom a židovskou synagógou.

Od novembra 1989 po súčasnosť

Rok 1989 priniesol koniec komunistickej totality. Integritu mesta sa nepodarilo udržať – od Púchova sa odčlenili obce Dolné Kočkovce, Nimnica a Streženice. Za prvého púchovského primátora bol zvolený Ján Kaššovic. Po reforme verejnej správy v roku 1996 sa Púchov stal opäť sídlom okresu a začlenil sa do trenčianskeho vyššieho územného celku.

Púchov sa začal rýchlym tempom meniť po roku 2002. Vynovil sa Mestský park pri gymnáziu, vedľa neho vyrástla budova Malého župného domu. Vybudovalo sa nanovo centrum mesta aj hlavné mestské komunikácie. V Púchove vznikol prvý mestský bulvár na Moravskej ulici a nová veľká pešia zóna s fontánami na Moyzesovej ulici. Toto centrum mestského ruchu vyvažuje obnovená Marczibányiho záhrada. V roku 2013 bola dokončená stavba nového mestského divadla na Hoenningovom námestí. Mesto Púchov bolo turistickým portálom SLOVAKREGION vyhlásené dvakrát po sebe Najkrajším mestom Slovenska za roky 2013 a 2014.